Zatiaľ čo trstinový cukor bol známy a používaný už od dávnych dôb, výroba i používanie repného cukru je záležitosťou posledných troch storočí.
Púť cukrovej repy
Prvé záznamy o skupine rastlín, známych ako Beta, boli objavené v gréckej literatúre z obdobia okolo 420 rokov p. n. l. Tieto rastliny boli popísané ako "záhradné rastliny" tmavých a svetlých odrôd. Postupne sa rozšírili do Francúzska a Španielska, kde ich pestovali predovšetkým v kláštoroch, ale i chudobní roľníci. Okolo 15. storočia sa repa pestovala v celej Európe.
Jej listy sa pôvodne využívali podobným spôsobom ako dnes špenát. Neskoršie sa veľmi populárnou zeleninou stali jej buľvy, predovšetkým červenej odrody. V roku 1600 popísal francúzsky agronóm Oliver de Serres, že "po uvarení je možné získať šťavu podobnú cukrovému sirupu". V tej dobe sa však nikto nezaujímal o látku, ktorá týmto buľvám prepožičiavala sladkú chuť.
Sladký objav
Prvým medzníkom v histórii európskeho cukru bol významný objav nemeckého vedca Andrease Marggrafa, ktorý v roku 1747 zistil, že kryštály sladkej chuti, ktoré získal z repnej šťavy, sú identické s kryštálmi trstinového cukru. V roku 1801 potom bol v Cunern v Dolnom Sliezsku postavený prvý cukrovar.
Napoleon ochutnáva repný cukor
Napriek Marggrafovmu objavu bola hlavnou surovinou na výrobu cukru až do začiatku 19 storočia cukrová trstina. V tej dobe, počas napoleonských vojen, došlo k blokáde a prerušeniu tradičných obchodných spojení so zámorím a v roku 1806 trstinový cukor úplne zmizol z európskych obchodov. V roku 1811 francúzski vedci venovali Napoleonovi dve homole cukru vyrobeného z repy. Napoleon potom nariadil, že repa musí byť pestovaná na 32 000 ha ornej pôdy a pomáhal pri zakladaní cukrovarov. V priebehu niekoľkých rokov sa postavilo viac než 40 cukrovarov, hlavne v severnom Francúzsku, Nemecku, Rakúsku, Rusku a Dánsku.
Po ukončení blokády európskych prístavov sa na trhu znovu objavil trstinový cukor a v niektorých krajinách bola výroba repného cukru ukončená. Francúzska vláda však ďalej podporovala jednak šľachtenie repy s cieľom dosiahnuť vyššiu cukornatosť, ako aj zlepšenie technológie výroby cukru. Za tejto podpory sa repný cukor stal úspešným konkurentom cukru trstinového.
V ďalších rokoch sa cukrovarníctvo rozvíjalo a dnes sa v Európe ročne dopestuje okolo 120 milión ton cukrovej repy, z ktorého sa vyrobí 16 miliónov ton bieleho cukru. Hlavnými producentmi sú stále Francúzsko a Nemecko, ale repný cukor sa vyrába vo všetkých krajinách EÚ s výnimkou Luxemburska. Približne 90 % celoeurópskej spotreby cukru je pokrytých z týchto zdrojov, čo v porovnaní so stavom spred dvesto rokov predstavuje obrovskú zmenu.
Literatúra
The Beet Sugar Crop (1993) Edited by Cooke DA & Scott RK. Chapman and Hall London ISBN 0 412 25130 2
POTRAVINY DNES (FOOD TODAY) 09/2001