Klimatické zmeny v údolí riek Euphrat a Tigris (Mezopotámia) pred 10 000 rokmi viedli k rozšíreniu divoko rastúcich obilnín, z ktorých jedna bola predchodcom dnešnej pšenice. Od tých cias mnoho genetických zmien, spôsobených náhodne aj plánovito, viedlo k vzniku velmi odlišnej rastliny.
Pšenica bola pôvodne divoko rastúca tráva nazývaná pšenica jednozrnka. Približne pred 10 000 rokmi predstavovala hlavnú potravu pre obyvatelov Mezopotámie na Strednom Východe. Táto oblast sa nazývala tiež „Úrodný polmesiac“. Množstvo obilia, ktoré mohli ludia žat, im dovolovalo trvalo sa usadit, co znamenalo pociatok moderného polnohospodárstva. Dnes sa vyrába viac potravín z nových odrôd pšenice, ktoré boli postupne v priebehu tisícrocí šlachtené, než z iných druhov obilia.
Ked je divoká pšenica zrelá, semená padajú na zem, cím sa znižuje zber. Takéto semená sú navyše uzavreté v šupke. Premena na novodobú pšenicu, ktorej nahé semienka zostávajú pevne na stonke, bola možná pomocou hybridizácie. Dochádzalo k tomu medzi divokou pšenicou a dalšími divoko rastúcimi trávami na území Mezopotámie. Každá takáto hybridizácia koncila rozdielnou kombináciou chromozómov (genetická informácia) a rozdielnymi charakteristikami u potomstva. Pri dvoch takýchto hybridizáciach divoká pšenica (pšenica jednozrnka) s chromozómami AA sa kombinovala s dvoma dalšími divými trávami (chromozómy BB a DD) na výslednú chlebovú pšenicu (AABBDD).
Ludia Mezopotámie, ktorí žali obilie, preferovali zber obilia, ktorého zrná boli pevne spojené so stonkou pred tými, ktorých semená po dozretí vypadávali. Pretože takéto charakteristiky prechádzali na budúce generácie, postupne zacali sadit ovela viac semená, z ktorých vyrastalo obilie s nahými semiackami pevne pripojenými k stonke, než druhy zo semiackami obalenými šupkou, ktoré po dozretí odpadli. Takýmto spôsobom sa divoká pšenica zacala menit, takže dnes sú u pestovanej pšenice zrná pevne spojené so stonkou u všetkých rastlín. Genetických predchodcov dnešnej pšenice možno stále nájst na území bývalej Mezopotámie a stále sa využívajú pre šlachtitelské pokusy. Z tohto dôvodu je niekedy pšenica nazývaná „génové centrum“.
Po úspešných zaciatkoch boli aj neskôr dosiahnuté úspechy pri šlachtení pšenice zámernou hybridizáciou alebo krížením a následnou selekciou úspešných odrôd. Používanie kríženia a selekcie viedlo k tzv. zelenej revolúcii v šestdesiatich a sedemdesiatich rokoch minulého storocia, ktorá sa odrazila v náraste produkcie pšenice o viac ako 35 %.
Kríženie nie je možné iba medzi rovnakými druhmi ale, v limitovanom rozsahu, aj medzi rozdielnymi druhmi. Napríklad krížením tvrdej pšenice a raže bola vyšlachtená Triticale, ktorá kombinuje úrodnost a kvalitu zrna pšenice s agronomickými znakmi raže, ktorá je schopná rást aj chudobnejších pôdnych podmienkach.
Konvencné šlachtitelské programy jasne osvedcili úcinnost využívania geneticky rozmanitých rastlinných plodín na zasýtenie svetovej populácie. Je však otázne, ci takéto metódy budú adekvátne, aby zasýtili rastúcu populáciu aj v tretom tisícrocí.
POTRAVINY DNES (FOOD TODAY) 03/2000