Biotechnológia má potenciál ďalších skvalitnení potravín v Európe. K nedávnym pokrokom potravinárskej biotechnológie patria systémy riadenia nových výrobných technológií, dokonalejšie systémy dorábania a zberu plodín, genetické zlepšenia plodín a nové postupy monitorovania bezpečnosti a výživovej kvality potravín.

Bezpečnosť potravín je vždy absolútnou prioritou na všetkých stupňoch potravinového reťazca od farmy až po stôl. Nezávislé medzinárodné orgány, napríklad Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OEC), ako aj Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) a Svetová organizácia pre poľnohospodárstvo a výživu (FAO) vypracovali smernice na zabezpečovanie neškodnosti biotechnológie pri výrobe potravín. Aj legislatívne orgány a výrobné spoločnosti uplatňujú rôzne mechanizmy v záujme bezpečnosti potravín.

Bezpečnosť potravín vychádza z toho, že spotrebiteľ nesmie byť ohrozený, keď sa potravina skladuje, pripravuje a konzumuje tak, ako treba. Od nepamäti sa potraviny pripravovali a boli bezpečné na základe dlhodobej skúsenosti, pričom sa všeobecne predpokladalo, že bezpečné sú vtedy, keď v nich nebolo identifikované významné nebezpečenstvo.

Moderná biotechnológia – ktorá rozširuje škálu genetických zmien poľnohospodárskych produktov, ako aj škálu možných potravinových zdrojov – nemá charakter, ktorý by zapríčiňoval, že by potraviny boli menej bezpečné ako tie, ktoré sa vyvinulo konvenčnými postupmi. Preto nie sú potrebné žiadne veľké zmeny pri posudzovaní bezpečnosti potravín vyprodukovaných biotechnologicky, ani odlišné bezpečnostné normy.

Postup posudzovania bezpečnosti potravín, ktorý vypracovali nezávislé orgány, napr. OECD a FAO/WHO, vychádza z porovnania novej potraviny s existujúcim, konvenčným potravinárskym výrobkom vyrobeným tradičným postupom. Zohľadňuje aj spracovanie, ktorému potravina podlieha a záťaž spotrebiteľa (množstvo v strave, štruktúru spotreby a vek, ako aj ľudí, ktorí ju budú bežne konzumovať).

Situácia je najjednoduchšia tam, kde sa potravina vyrába pomocou biotechnológie veľmi podobným spôsobom ako tradičná – ide o „substanciálnu ekvivalenciu“. Pri posúdení, či je nová potravina substanciálne ekvivalentná s konvenčnou, sa zohľadňujú tri hlavné faktory:

• Aké zloženie a vlastnosti má tradičný výrobok?
• Ktoré vlastnosti sa zmenili pri výrobe novej potraviny a ako sa pritom zmenilo jej zloženie? Kontroluje sa to pomocou vlastností nezmeneného, tradičného výrobku; postup, ktorý sa použil na zmenu pri výrobe novej potraviny; akékoľvek sekundárne vplyvy zmeny; a vlastnosti zmenenej časti novej potraviny.
• Do akej miery sú zhodné vlastnosti a zloženie novej a konvenčnej potraviny?

Na základe týchto troch faktorov dochádza k dôkladnému charakterizovaniu novej potraviny alebo potravinovej zložky, čo dáva istotu, že neublíži spotrebiteľovi, teda nová potravina sa považuje za „substanciálne ekvivalentnú“ s existujúcou potravinou.

Potom možno predpokladať, že ďalšie obavy z hľadiska bezpečnosti a výživy nie sú významné, a že s potravinou sa bude narábať rovnako ako s jej konvenčným náprotivkom. Príkladom sú zmenené zemiaky, plodina, ktorá je v európskej strave tradičná. Zemiaky prirodzene obsahujú vírusové bielkoviny, ktoré zapríčiňujú infekcie. Tieto bielkoviny nikdy nezapríčiňovali škodlivosť potraviny. Pri zavedení určitej zložky vírusovej časti do rastliny možno zemiaky dopestovať také, ktoré sú odolné voči vírusovým chorobám. Geneticky zmenený zemiak s bielkovinou jedného z prirodzene sa vyskytujúcich vírusov, ktorej je tam rovnaké alebo menšie množstvo ako je množstvo nachádzajúce sa bežne v zemiakoch, by preto bol substanciálne ekvivalentný v porovnaní s dnes používanými zemiakmi. V danom prípade by modifikovaná potravina bola porovnateľná s tradičnou prostredníctvom tradične používaných skúšok, napríklad meraním hladiny alkaloidov v zemiakoch.

Keď nová potravina nie je podobná s určeným produktom alebo nemá konvenčný náprotivok, situácia sa komplikuje. Také potraviny sa vyhodnocujú tak, že v prípade možnosti sa zohľadnia skúsenosti s podobnými materiálmi, alebo sa vyhodnotí konkrétne zloženie a vlastnosti. Odlišnosti alebo nové vlastnosti potraviny sa potom ďalej skúmajú, aby sa zabezpečilo, že potravina na trhu bude úplne neškodná.

Používanie modernej biotechnológie na prenos génov medzi druhmi rastlín zvyšuje pravdepodobnosť, že z jednej plodiny na inú sa môžu preniesť zložky, ktoré spúšťajú alergické reakcie. V prípade plodiny, o ktorej je známe, že zapríčiňuje alergické reakcie, sa musí venovať zvláštna pozornosť tomu, aby sa na iný druh nepreniesli práve gény alergénu. Ak by však k takejto situácii došlo, treba precitlivelých spotrebiteľov varovať poskytnutím vhodných informácií. Pri využití modernej biotechnológie na konštrukciu bielkovín so štruktúrou nového typu, treba ako súčasť posudzovania bezpečnosti dôsledne zvážiť všetky otázky týkajúce sa alergií.

"Moderná biotechnológia rozširuje pole pôsobnosti genetických zmien, ktoré je možné vykonávať na potravinových organizmoch a rozširuje škálu možných zdrojov potravín. Nevedie to automaticky k potravinám, ktoré by boli menej bezpečné ako tie, ktoré sa vyvinuli konvenčnými postupmi“ - OECD, 1993 (Vyhodnotenie bezpečnosti potravín odvodených modernou biotechnológiou – koncepcia a princípy)

"Používanie novších biotechnologických postupov neznamená, že výsledkom budú potraviny menej bezpečné ako konvenčné“ – Svetová zdravotnícka organizácia, 1991 (Stratégia na posudzovanie bezpečnosti potravín produkovaných biotechnológiou, správa zo spoločnej konzultácie FAO/WHO)