Nízkoenergetické sladidlá sú veľmi obľúbené z hľadiska úpravy telesnej hmotnosti i zdravotného stavu. Keďže majú nulovú nebo len minimálnu energetickú hodnotu, sú hlavným zdrojom sladkej chuti v nízkoenergetických potravinách a nápojoch, ktoré neobsahujú sacharózu. Pri rozumnom používaní sa tieto produkty môžu vhodne využívať na redukciu telesnej hmotnosti i na obecné zlepšenie zdravotného stavu.

Po pridaní oleja do vody sa tieto kvapaliny nikdy nezmiešajú. Teda nie prv, než sa k nim pridá vhodný emulgátor. Molekuly emulgátorov majú na jednom konci hydrofilnú skupinu (ktorá sa viaže na vodu) a na druhom konci hydrofóbnu skupinu (viaže sa s olejom). Svojimi vlastnosťami umožňujú, aby sa voda a olej vzájomne dispergovali za tvorby stabilných homogénnych a hladkých emulzií.

V tejto sérii sú aj články o konzervačných látkach a antioxidantoch, dvoch druhoch potravinárskych prídavných látok, ktoré niektorí spotrebitelia dobre poznajú. Tento článok sa zaoberá regulátormi kyslosti a okyslujúcimi látkami, ktoré sú menej známe, nie však menej dôležité. Používajú sa na dodanie kyslej chuti potravinám a pôsobia ako konzervačné látky. Niektoré okyslujúce látky pôsobia aj ako stabilizátory, iné podporujú pôsobenie antioxidantov alebo emulgátorov, prípadne pomáhajú zachovať farbu. Možno sa to zdá málo dôležité, ale pri zabezpečení neškodnosti potravín a ich dlhšej trvanlivosti je prvým krokom zachovanie vhodného pH.

Antioxidanty sú prítomné v mnohých potravinách, a každý o nich už niekedy čosi počul alebo ich videl uvedené na etikete balenia potraviny. Ale čo je ich úlohou v jedle? A prečo hrajú takú významnú rolu v mnohých potravinárskych výrobkoch?

Konzervačné látky sú predmetom stálych diskusií, pretože veľa spotrebiteľov ich stále spája so škodlivými chemikáliami prítomnými v potravinách. Konzervácia potravín sa však používa už oddávna, kedy ľudia začali mäso soliť a údiť, aby zabránili jeho skaze. Napriek mnohým pochybnostiam sa konzervačné látky stali nepostrádateľnou súčasťou našich potravín. Jedným z dôvodov sú narastajúce požiadavky spotrebiteľov na široký výber potravín a jednoduchú prípravu pokrmov, a zároveň na ich vysokú bezpečnosť.

Rozličné potraviny, ako med alebo cukor, sa už niekoľko storočí používajú na sladenie potravín. Dnes máme škálu nových sladidiel, ktoré poskytujú alternatívy cukru. Pravidlá Európskej únie stanovujú, ktoré sladidlá sa môžu používať a zabezpečujú, aby spotrebitelia mali prístup k informáciam na obaloch potravinárskych výrobkov.

Pri sledovaní označení na obaloch potravín sa stretávame s výrazom "aromatizované". Prečo sa potraviny aromatizujú? Odpoveď je jednoduchá: Spotrebitelia si na to zvykli a od niektorých výrobkov očakávajú určitú chuť a vôňu. Arómy sa používajú aj vtedy, keď sa pôvodná aróma stratila pri spracovaní a potrebné je zvýrazniť charakter potraviny.

Potravinovou zložkou, o ktorej sa zvyčajne hovorí v negatívnom zmysle, je glutaman sodný. Je to však látka, ktorú možno bezpečne pridávať do potravín na zlepšenie chuti a príťažlivosti, ba dokonca aj na zníženie hladiny sodíka.

Všetky potravinárske aditívne látky musia mať nielen preukázateľné užitočné vlastnosti, ale súčasne musia prejsť dôkladným a prísnym hodnotením ich bezpečnosti. Až potom získajú povolenie na použitie.

Prečo veľa ľudí považuje všetky potravinárske aditívne látky za škodlivé chemikálie s neobyčajnými E - číslami? A prečo sa úloha týchto látok tak často chápe nesprávne?

Ľudia sa neustále zaujímajú o novinky vo výžive a správy o potravinách. Internet po svojom zavedení umožňuje vo veľmi krátkej dobe šíriť tieto správy prakticky po celom svete. Predstavuje vynikajúci zdroj informácií, je však potrebné s ním zaobchádzať opatrne a predovšetkým zodpovedne.

Požiadavky spotrebiteľa a vývoj potravinárskej vedy a technológie vedú k širšiemu a rozmanitejšiemu použitiu prídavných látok (nazývaných tiež aditíva alebo aditívne látky). Výsledkom tohto trendu je, že sa tešíme cenovo dostupným, zdraviu prospešným potravinám vysokej kvality.